Len pred pár dňami zavítal do kníhkupectiev nový titul z pera Kathryn Sikkink. Profesorka práva a politológie na University of Minnesota sa už niekoľko rokov zaoberá dopadom jednotlivých mechanizmov medzinárodnej trestnej spravodlivosti na formovanie domácej politiky, predovšetkým v demokratizujúcich sa štátoch. Fenomén potláčania kultúry beztrestnosti je nepochybne jedným z hlavných motívov činnosti medzinárodných trestných tribunálov. Má ale stíhanie porušení ľudských práv namierené voči lídrom štátov odstrašujúcu silu? Ovplyvňuje vyvodzovanie zodpovednosti a vedenie trestných procesov správanie reformujúcich sa elít, nastoľovanie demokracie a kultúry panstva práva? Publikácia The Cascade of Justice priniesla pozitívnu odpoveď podporenú výskumom a štatistickými dátami z vybraných 100 štátov, ktoré v posledných dvoch desaťročiach prekonávajú tranzitné procesy. Na pultoch obchodov sa však nestihla poriadne ohriať a už prilákala vlnu kritiky a polemík.
Štatistické data podľa Sikkink neklamne ukazujú, že krajiny, ktoré previedli trestné procesy voči osobám nesúcim kľúčovú zodpovednosť, sú v následnom post-tranzitnom období menej náchylné k represivným praktikám voči obyvateľstvu. Celosvetovo sledované procesy s Charlesom Taylorom, Mubarakom alebo Karadžićom podľa nej môžu odradiť iných diktátorov - donedávna sa spoliehajúcich na svoju nedotknuteľnosť - od páchania vážnych ľudskoprávnych zločinov. Samotný argument nie je nový ani zvlášť prekvapivý, koniec-koncov, deterencia je hlavným signálom, aký sa snažia už niekoľko rokov vysielať medzinárodné trestné tribunály. Sikkink ho však podporuje empirickým výskumom stavu dodržiavania ľudských práv na vnútroštátnej úrovni, výskytom popráv, mučenia, nútených zmiznutí alebo politických väzňov.
Krátky promo článok, ktorý Sikkink uverejnila na stránkach The New York Times, v zápätí vyvolal zaujímavú diskusiu medzi vedcami venujúcimi sa tejto problematike. James Hollyer a Peter Rosendorff dospeli v podobnom výskume k presne opačným výsledkom: podľa nich hrozba stíhania za porušovanie ľudských práv nefunguje u autokratických lídrov, ktorí zastávajú doživotné funkcie. Toto pozorovanie má následne veľký vplyv na formulovanie hypotéz o ochote štátov ratifikovať medzinárodné ľudskoprávne zmluvy. Podľa zistení autorov, diktátori, ktorí sa tešia najstabilnejšej politickej pozícii, nemajú problém pristupovať k podobným dohovorom, pretože sa následne neobávajú ich vnútroštátneho vynucovania. Sledujúc túto logiku, podpis ľudskoprávnych zmlúv a medzinárodné (de facto len symbolické) deklarovanie odhodlania stíhať vážne porušenia ľudských práv by potom viedlo presne k opačnému syndrómu, a to snahám týchto lídrov udržať sa čo najdlhšie pri moci, tak, aby si zachovali imunitu. S podobnou argumentáciou už dávnejšie prišla Oona Hathaway, ktorá dokazovala, že štáty pristupujúce k Medzinárodnému dohovoru proti mučeniu praktizujú mučenie častejšie než štáty, ktoré dohovor nepodpísali. Nadväzujúc na jej tvrdenia tak Hollyer a Rosendorff uzatvárajú, že zatiaľ čo stíhanie porušení ľudských práv namierené voči lídrom a elitám môže viesť k pozitívnemu vplyvu na rodiace sa demokracie, v dlhodobo zakorenených diktatúrach má presne opačný dopad.
Na istú nepresnosť týchto tvrdení následne upozornili Abel Escriba-Folch a Joe Wright. Podľa autorov miera korelácie medzi fenoménom stíhania ľudskoprávnych zločinov a tendenciou diktátorov zotrvávať pri moci do značnej miery závisí na povahe diktatúry a zárukách poskytovaných bývalým vládcom novou elitou. Potrestanie diktátorov môže viesť k potlačeniu budúcich porušovaní ľudských práv v tranzitujúcich krajinách. Na druhej strane, súbežne zvíha cenu, za akú sú diktátori ochotní odstúpiť od moci a tak tam, kde majú minimálne inštitucionálne záruky beztrestnosti po opustení úradu, bude predlžovať trvanie autokratickej vlády.
Folch a Wright dávajú za pravdu aj kritikom pôsobenia Medzinárodného trestného súdu (ICC) a upozorňujú, že jeho činnosť by - minimálne v personalizovaných diktatúrach - mohla viesť k odďaľovaniu demokratickej tranzície. Tieto závery nie sú úplne presné. ICC má špecifické postavenie vďaka tomu, že vo svojom štatúte (čl. 27) nerešpektuje klasické imunity hláv štátov, ktoré sú členskými stranami. Významne tak prelamuje jeden zo základných princípov medzinárodného práva (viď napr. rozhodnutie ICJ vo veci Arrest Warrants). Vydanie medzinárodného zatykača voči Al-Bašírovi naštrbilo koncepciu imunít u úradujúcich lídrov, kontroverznú otázku ešte nepochybne bude čakať vývoj v ďalšej judikatúre. Vyššie naznačené štatistické údaje z posledných rokov tak ale môže ešte skresľovať relatívne krátke pôsobenie Súdu. Potláčanie alebo snaha o obchádzanie imunít je pritom v poslednom období rastúcim trendom, stačí sa pozrieť na procesy s Pinochetom alebo Taylorom.
Katarína Šipulová
